Abraham Serfaty

Abraham Serfaty sa narodil v Casablance v roku 1926 v strednej židovskej rodine, ktorá pôvodom pochádzala z Tangier. V roku 1949 absolvoval École des Mines de Paris, jednu z najprestížnejších technických vysokých škôl. Jeho cesta ako politického aktivistu začala pomerne skoro; v roku 1944 vstúpil do organizácie Marockej komunistickej mládeže a po svojom príchode do Francúzska aj do Francúzskej komunistickej strany. Po návrate do Maroka sa v roku 1949 stal členom Marockej komunistickej strany. Jeho antikolonialistický boj a vystupovanie mu spôsobilo zadržanie a uväznenie francúzskymi úradmi. V roku 1950 mu bol prikázný nútený pobyt vo Francúzsku na 6 rokov.

Neskôr v Maroku zastával viaceré politické posty, v rokoch 1957 až 1960 pracoval na ministerstve hospodárstva. Počas tejto práce Serfaty propagoval myšlienku novej ťažobnej politiky Maroka. Od roku 1960 do 1968 bol vedúcim odseku vývoja, ale z týchto povinností odstúpil z dôvodu solidarity s baníkmi pri baníckom štrajku. Od 1968 do 1972 vyučoval na Vysokej škole technickej Mohammedia a v tom istom čase pomáhal žurnálu Souffles/Anfas na čele ktorého bol Abdellatif Laabi.

Abraham Serfaty je marocký Žid, ale tiež antisionista, ktorý uznal štát Izrael, no požadoval zrušenie Zákona návratu a za vytvorenie samostatného štátu Palestína. V roku 1967 už nedokáže akceptovať izraelský nacionalizmus a spôsob akým sa zachádzalo s Palestínčanmi. Bol jedným z mála Židov, ktorý sa necítili súčasťou sionistickej ideológie.

V roku 1970 odstúpil z komunistickej strany a vytvoril svoju vlastnú marxisticko-leninistickú ľavicovú organizáciu Ila al-Amam. V januári 1972 bol zadržaný a mučený, no neskôr po nátlaku verejnosti prepustený. Stále zostáva prenasledovaný, do ilegality ide v marci 1972 spolu s jedným s jeho priateľov A. Zeroualom. Vtedy stretol Christine Daure, francúzsku učiteľku, ktorá mu pomohla.

Po viacerých mesiacoch ukrývania sa Abraham Serfaty a A. Zeroual boli zatknutý v roku 1974. Po ich zatknutí Zeroul zomiera v dôsledku mučenia. V októbri 1977 sa konal veľký súd v Casablance a Serfaty, ktorý bol jedným z piatich obžalovaných bol odsúdený na doživotie. Oficiálne bol potrestaný za "porušoavnie štátnej bezpečnosti", ale väčšina jeho rozsudku bola dôsledku jeho negatívnych názorov na anektovanie Západnej Sahary. Odsedel si 17 rokov vo väzení v Kenitre, kde mu bolo umožnené aj vďaka Danielle Mitterrandovej zosobášiť sa so Christine Daure.

Medzinárodný nátlak a podpora pre jeho prepustenie znamenali jeho oslobodenie v roku 1991, no vzápätí bol vykázaný z Maroka a zbavený marockého občianstva z dôvodu brazílskej štátnej príslušnosti svojho otca. Svoje útočište našiel so svojou ženou vo Francúzsku. V rokoch 1992 až 1995 vyučoval politológiu na Univerzite v Paríži-VIII, témy "identita a demokracia v arabských krajinách".

8 rokov po svojom exile a dve mesiace po smrti kráľa Hassana II je mu ďalším kráľom konečne povolený vstup naspäť do Maroka. Tak mu je v septembri 2000 vydaný pas a Serfaty sa vráti do Maroka. Usídlil sa v meste Mohammedia. Ešte v tom istom mesiaci sa stal kancelárom Národného marockého úradu pre vývoj a ťažbu ropy. V decembri 2002 požiadal vtedajšieho premiéra Abderrahmane Youssoufiho aby odstúpil po jeho útokoch na nezávislé média a obmedzenie slobody slova.

Abraham Serfaty je spoluautorom knihy La Mémoire de l’Autre, ktorá vyšla v roku 1993.