AMR (sieť)

Koncom 60. rokov 20. storočia vznikla v Česko-Slovenskom Výskumnom ústave spojov experimentálna rádiotelefónna sieť pracujúca v pásme 80 MHz. Výskumný ústav sa neskôr spojil s Teslou Pardubice, čo bola v tej dobe významná firma na poli rádiových zariadení. Spoločne sa v priebehu 70. rokov snažili presadiť myšlienku jednotného mobilného rádiotelefónneho systému pre všetky krajiny RVHP, čo sa im nepodarilo. Preto bolo rozhodnuté, že rádiotelefónny systém bude použitý pre účely Správy pôšt a telekomunikácii (SPT). V roku 1978 bol systém upravený tak, aby mohol fungovať v pásme 160 MHz. V rovnakom roku začala aj prevádzka experimentálnej siete v pasme 162/167 MHz. V roku 1983 bola spustená celoštátna sieť v pásme 161/165 MHz a v roku bola spolu s ukončením prevádzky experimentálnej siete spustená aj lokálna sieť v pásme 152/157 MHz. Po roku 1990 sa začalo s komerčnou prevádzkou siete, ktorá však k jej nekomerčnému chrakteru mala niekoľko úskalí. Po nástupe sieti NMT a neskôr GSM sa od roku 1997 sieť AMR opäť využívala len pre vnútorné potreby SPT. Definitívne bola sieť AMR vypnutá v roku 1999.

Koncové zariadenia siete AMR boli konštruované ako rádiostanice inštalované do automobilu (vozidlové rádiostanice). Samotné koncové zariadenie okrem vozidlovej radiostanice obsahovalo koncové zariadenie multiplexor, ktorý slúžil na zmiešavanie dvoch jednosmerných kanálov (každý pre jeden smer hovoru) a mikrotelefón s klávesnicou. V 90. rokoch sa podobne, ako pre prvé NMT systémy začali dodávať prenosné komunikačné sady, ktoré sa skladali zo základne, pripojenej namiesto slúchadla ku koncovému zariadeniu a z prenosného bezdrôtového telefónu, ktorý sa vedel so základňovou stanicou spojiť.

Pri sieti AMR nešlo o skutočnú mobilnú telefónnu sieť v pravom slova zmysle. Jednotlivé bunky siete sa obvykle neprekrývali, čiže pokrytie sieťou nezasahovalo celé územie vtedajšieho Česko-Slovenska. Vzhľadom na tou, že sieť AMR nemala vlastné ústredne, ale obsahovala len spájacie terminály pripojené k ústredni pevnej siete, boli polohy základňových staníc pevne dané a nezohľadňovali pokrytie územia. Rovnako susedné bunky siete spolu nekomunikovali a nebolo možné presunúť hovor z jednej základňovej stanice na druhú, ak sa spojenie s pôvodnou základňovou stanicou prerušilo. Cieľová navrhovaná celorepubliková kapacita siete bola 10 000 koncových zariadení, pričom tohto počtu sa nikdy nedosiahlo. V čase najväčšieho rozmachu siete pokrývalo územie Česko-Slovenska 63 základňových staníc, každá s dosahom 15 – 25 km v závislosti od okolitého terénu.

Maximálnemu počtu 10 000 koncových zariadení zodpovedalo 4-miestne číslo stanice, ktoré však nebolo konečné, ale menilo sa podľa toho, na ktorú ústredňu bolo koncové zariadenie pripojené. Pred samotné čislo koncového zariadenia sa vkladala predvoľba UTO, podobne ako pri medzimestskom volaní v pevnej sieti a zaňho sa vkladala 4-miestná voľba AMR terminálu. Posledné 4 čísla určovali samotné koncové zariadenie, pričom tieto čísla boli prenášané pomocou systému Tesla Selectic. Z toho vyplýva, že sieť AMR nedisponovala funkciou vyhľadávania účastníka a dovolať sa na koncové zariadenie AMR mohlo byť komplikované.

Problémom siete bola kapacita jednotlivých uzlov, keďže terminály pre rádiostanice bývali k ústredni pripojené prostredníctvom jednej, alebo dvoch liniek, čo v praxi znamenalo maximálne 2 súčasne bežiace hovory do pevnej siete, ale taktiež to, že spojenie medzi dvoma AMR koncovými zariadeniami dokázalo zahltiť celú bunku a nebolo v nej možné uskutočniť ďalší hovor. Zahraničné telefónne spojenie sa takisto v sieti AMR neimplementovalo, nakoľko pracovníci SPT ho nepotrebovali. Neskôr pri komerčnej prevádzke sa stala problematickým aj absencia schopnosti tarifikácie hovorov.

Vzhľadom na to, že základňová stanica s koncovým zariadením po vytvorení hovoru neuskutočňovala žiadnu ďalšiu komunikáciu, nebolo možné zistiť, či je koncové zariadenie stále v dosahu a stále vysiela. Preto bola maximálna dĺžka hovoru limitovaná na pol hodiny, neskôr v dobe komerčného nasadenia na 5 minút, ale vtedy už z kapacitných dôvodov.

Systém AMR síce nebol navrhovaný ako komerčne nasaditeľný, ale kvôli vysokému dopytu ho v 90. rokoch SPT uvoľnila pre verejné použitie. Vďaka absencii tarifikácie však musela firma pristúpiť k neobmedzenému volaniu za paušálny mesačný poplatok. Ten sa pohyboval v rádoch tisícov Českých korún, často sa uvádza suma 1000,- CZK. V roku 1993 nastal problém s rozšírením pirátských volaní prostredníctvom AMR siete, ktorá neobsahovala žiadny autentifikačný mechanizmus. Preto poskytovateľ zaviedol autentifikáciu koncových zariadení pomocou špeciálneho tónu, bez ktorého sieť odmietla s koncovým zariadením nadviazať spojenie. Neskôr sa objavil problém s paušálnym poplatkom, nakoľko niektorí majitelia AMR telefónu začali tento pevný mesačný poplatok zneužívať na volania na audiotextové čísla, ktoré sami vlastnili. Objem volaní niekoľkonásobne prekračoval poplatok za telefón, takže SPT musel tieto hovory sám dotovať. Túto činnosť telekomunikačná spoločnosť ukončila zakázaním volania na audiotextové čísla, kedy pri vytočení predvoľby audiotextu ústredňa hovor prerušila.