IEEE 802.11

Pôvodná verzia štandardu IEEE 802.11 vydaná v roku 1997 definovala dve rýchlosti 1 a 2 Mbit/s prenesených infračerveným signálom alebo na frekvencii 2.4 GHz. Infračervené signály sú stále súčasťou štandardu, ale nevyužívajú sa

Originál definoval ako prístup k médiu metódu Carrier Sense Multiple Access with Collision Avoidance (CSMA|CA). Značné percento dostupnej kapacity prenosového kanála je obetované (mechanizmom CSMA|CA) za účelom zvýšenia spoľahlivosti pri prenose údajov cez rôzne heterogénne a znečistené prostredia.

Nevýhodou tohto pôvodného štandardu bola ponuka viacerých možností prepojenia, ktoré bolo možné realizovať. V skutočnosti je to skôr nejaká „meta-špecifikácia“, než nekompromisná špecifikácia, ktorá akceptovala rôznym individuálnym výrobcom prispôsobovať si svoje produkty. Preto bola rýchlo nahradená štandardom 802.11b. Všeobecné prijatie sietí typu 802.11 nastalo až po ratifikácii 802.11b.

Doplnok 802.11b k pôvodnému štandardu bol ratifikovaný v roku 1999. 802.11b definuje maximálnu priepustnosť 11 Mbit/s a využíva ten istý CSMA/CA prístup ku médiu ako bol definovaný v originálnom štandarde. Kvôli hlavičke CSMA/CA protokolu však v skutočnosti umožňoval maximálne priepustnosť 5,9 Mbit/s použitím TCP a 7,1 Mbit/s použitím UDP rámca.

Produkty rešpektujúce štandard 802.11b sa na trhu objavili veľmi rýchlo vzhľadom na fakt, že 802.11b je priamym rozšírením DSSS (Direct-sequence spread spectrum) modulačnej technológie definovanej v pôvodnom štandarde. Technicky, 802.11b štandard využíva Komplementárny kódovací kľúč (CCK) ako svoju modulačnú techniku, ktorá je variantom CDMA. Preto boli chipsety a produkty ľahko prerobené na rozšírenie 802.11b. Dramatický nárast výkonu 802.11b oproti 802.11 spolu so znížením ceny viedol ku rapídnej akceptácii 802.11b ako definitívnej wireless LAN technológie.

802.11b je zvyčajne využívaný v point-to-multipoint topológiách, kde prístupový bod komunikuje prostredníctvom viacsmerovej antény s jedným alebo viacerými klientmi umiestnenými v oblasti pokrytej prístupovým bodom. Typický rozsah vo vnútri budovy je 30 metrov pri rýchlosti 11 Mbit/s a 90 metrov pri 1 Mbit/s. S vysoko výkonnými externými anténami, protokol umožňuje aj upravené prepojenie point-to-point, sú typické vzdialenosti pokrytia do 8 km ale niektoré správy dokumentujú aj úspešný prenos do 80 – 120 km v miestach bez prekážok.

Karty 802.11b operujú s rýchlosťami 11 Mbit/s, ale škálujú sa na 5,5, potom 2 a 1 Mbit/s (Adaptívna selekcia rýchlosti) v prípade zhoršenej kvality signálu. Keďže prenos nižšími rýchlosťami využíva menej komplexné a nadbytočnejšie metódy šifrovania dát, sú menej náchylné na poruchy v dôsledku interferencií alebo poruche signálu. Existujú rozšírenia 802.11b na rýchlosti 22, 33 a 44 Mbit/s ale neboli zakotvené v IEEE štandarde. Nazývajú sa aj 802.11b+. Tieto rozšírenia boli odstránené vývojom 802.11g, ktorý definuje prenosové rýchlosti až do 54 Mbit/s a je spätne kompatibilný s 802.11b.