Švajčiarsky durič

Švajčiarsky durič je pes strednej kohútikovej výšky, telesná stavba svedčí o sile a vytrvalosti, suchá hlava s dlhým nosom a dlhými ušami mu dáva ušľachtilý výraz. Má živú, citlivú, vernú a prítulnú povahu, je vášnivý lovec, ľahko sa ovláda. Jednotlivé varianty sa od seba odlišujú prakticky iba kožou a srsťou. Vo všeobecnosti má mať švajčiarsky durič krátku, hladkú, hustú srsť.

Bernský durič

• biela z čiernymi škvrnami alebo čiernym sedlom
• bledo až intenzívne pálená nad očami, na lícach, na vnútornej strane uší a okolo ritného otvoru
• niekedy ľahko škvrnitá

Bernský durič

Ide o plemeno starobylého pôvodu, ktoré sa vo Švajčiarsku zrejme vyskytovalo už za doby starých Rimanov, ako môžeme zaznamenať na mozaike v Avenches, na ktorej je zobrazená svorka loveckých psov podobajúcich sa na dnešných švajčiarskych duričov. Na katedrále v Zurichu možno vidieť vyobrazených psov, ktorí sa od dnešných duričov prakticky nelíšia. Predpokladá sa, že všetky európske duriče sú potomkami duričov chovaných Keltami, hoci majú rozdielnu kohútikovú výšku (najvyššie sú duriče francúzske), majú rovnakú stavbu tela.

V 15. storočí boli duriče obľúbené a vyhľadávané hlavne v Taliansku a neskôr v 18. storočí boli používané vo Francúzsku na lov zajacov.

Duriče patria medzi najstaršie lovecké psy a ich úlohou bolo a je nájsť stopu zveri, hlásiť ju, zver dostihnúť a nahnať na lovca. Postupne o toto svoje pôvodné poslanie prichádzali a to pre zmeny civilizačné (strelné zbrane) a zmeny v prírodných podmienkach a spoločenského usporiadania (sú prispôsobené na vytrvalé durenie v zle prístupnom horskom teréne). Z týchto dôvodov sa chov duričov obmedzil, až niektoré plemená úplne vymizli (thurgauský durič alebo jurský durič – typ sv. Hubert). V záujme záchrany všetkých farebných variet povolila Medzinárodná kynologická organizácia FCI vzájomné kríženie. Tak sa stalo, že predkovia niektorých bernských duričov sú duriče luzernské.

Schwyzský durič Stopy v diviačom oplôtiku

Švajčiarsky durič sa už vo veku 5 mesiacov začína prejavovať ako poľnovnícky pes. Záujem o stopy na vychádzkach vidno hneď od začiatku. V tomto veku je dobre pomaličky začať šteňa privykať na hvizd píšťalky alebo trúbku pri privolávaní s následnou odmenou. Majitelia, ktorí neplánujú svojho švajčiara poľovne využívať by mali šteňaťu zamedziť kontakt s teplou stopou zveri, prípadne ju aspoň obmedziť na minimum.

Švajčiar je veľmi ľahko cvičiteľné plemeno, ale alfou a omegou je jeho privolanie. Jeho orientačný zmysel je na vysokej úrovni. Skúsenosti hovoria, že švajčiar ako taký sa stratiť nemôže nikde, môžete sa mu však stratiť Vy. Pes sa vždy vráti po svojej stope na miesto, z ktorého vyštartoval.

Akčný rádius tohto stredne veľkého plemena je veľmi veľký. Jedince sú schopne prebehnúť a skontrolovať terén vo veľmi krátkom čase a pritom nevynechajú jediné miesto, kde by mohla byť zver. Plemeno je hlasité na stope, pri kontakte zo zverou a nie je problém z neho vycvičiť aj výborného hlásiča na dohľadávky.

Už v mladom veku sa prejavuje ostrosť na škodnú, dokonca zhruba v 8 mesiaci si môžeme dovoliť ho vyskúšať aj na diviaky v oplôtku. Zhruba okolo 12 mesiaca pes začína vystrkovať svoje rožky a skúšať, čo si môže dovoliť. Vtedy treba pristúpiť k dôslednejšiemu výcviku základnej poslušnosti. Nie však k použitiu násilia. Toto plemeno je veľmi jemnej povahy v porovnaní napr. so slovenským kopovom. Čo sa výcviku týka (napr. chôdza pri nohe – či už na vôdzke alebo na voľno), švajčiarsky durič patrí medzi ľahko cvičiteľné plemená. Problém nastáva pri budovaní pokoja pred zverou. Ide totiž o to, že už aj 8.-9. mesiačný švajčiar je schopný duriť zver. Stopujúci pes sa zvykne navracať aj po pol hodine až troch hodinách. Durí pokiaľ mu sily stačia. Preto treba v prvom rade venovať pozornosť ovládateľnosti psíka.

V období jedného až dvoch rokov je plemeno veľmi temperamentné, fyzicky zdatné a odolné. Psychicky však dozrieva až neskôr: K upokojeniu dochádza zhruba v dvoch rokoch. Čo sa týka použitia v poľovnej praxi je to vynikajúci durič a dobrý farbiar.

Švajčiarsky durič je plemeno výbornej povahy. Rozumie si s ľuďmi, je trpezlivý k malým deťom, ale aj iným psom. Ostatné druhy berie však ako potenciálnu korisť. Nie je to však plemeno – zabijak, jednoducho durí všetko čo pred nim uniká. Je to 100 % durič celým svojim telom a dušou. Vo švajčiarskom duričovi získa majiteľ výborného a oddaného priateľa a pomocníka. No treba sa držať múdrych slov skúsených duričiarov ktorí tvrdia: Durič pracuje hlavne pre seba, až potom nasleduje jeho pán. Je to iné ako u stavačov, u ktorých je hierarchia opačná.

Ide o svižné a veľmi rýchle plemeno s vynikajúcim nosom, prehľadom a orientačným zmyslom. Pes môže byt celoročne ubytovaný v koterci, ale tak isto aj v byte. Hoci má krátku srsť, je veľmi odolné voči všetkým poveternostným podmienkam, i keď veľké tepla mu nepridávajú na kondícii. Nie je to rodený aportér, dá sa však naučiť aportovať. Zvyčajne patrí medzi dobrých plavcov, sú však jedince, ktoré nerady plávajú.

Starostlivosť o srsť je veľmi jednoduchá – stačí ju pravidelne prečesať kefou. Plemeno je veľmi čistotné. Pozornosť však treba venovať jeho ušiam. Švajčiarsky durič je hlasné plemeno, v byte je však tiché. Na to je však potrebné určité pracovné vyťaženie jedinca (lov, prechádzky, výcvik), aby mal možnosť vybiť svoj temperament. Nie je to domáci maznák, ale je možné ho odporučiť ľuďom ktorí majú radi pohyb a sú schopní ho dopriať aj tomuto nádhernému plemenu.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Švajčiarsky durič

• Kučík, J.: Švajčiarsky durič

Kynologický portál