Šva (hebrejčina)

Poznámky:

• V hranatých zátvorkách je uvedená vždy len novohebrejská výslovnosť (výslovnosť v klasickej hebrejčine je odlišná).
• Slová označené * obsahujú viacero šva a všetky tieto šva sú šva quiescens.

Rozlišuje sa šva vyslovované ako e (presnejšie: hláska medzi [e] a [ɛ], niekedy sa značí ako [e̞]) a nevyslovované šva.

Šva sa v novohebrejčine vyslovuje ako e v týchto prípadoch:

• v prvej slabike slova po jod, lamed, mem, nun, reš (Jehuda, lešon, mezuza...),
• v prvej slabike slova pred alef (šeela), ajin (beaja) a he (kehila),
• v prefixoch be-, le-, ke-, ke-, še-, ve- (ktoré sa k slovu pripájajú pomocou spojovníka) a te,
• druhé z dvoch šva nasledujúcich po sebe uprostred slova (tiftechu)

V ostatných prípadoch sa šva nevyslovuje.

Je dôležité poznamenať, že novohebrejské šva sa vyslovuje ako e, nie ako ə, čiže nie ako to, čo sa nazýva šva vo fonetike (názov šva vo fonetike ale pochádza z názvu hebrejského šva).

Šva vyslovované podľa novohebrejskej výslovnosti sa obyčajne prepisuje ako e alebo ĕ. Prepis šva nevyslovovaného podľa novohebrejskej výslovnosti je obyčajne nič alebo ak ide o zároveň o šva mobile (pozri nižšie) apostrof. V niektorých systémoch prepisu (napr. tu ) sa však novohebrejské šva prepisuje ako e vtedy, keď ide o historické šva mobile (pozri nižšie), a neprepisuje sa vtedy, keď ide o historické šva quiescens (pozri nižšie).

Rozlišuje sa tzv. šva mobile a tzv. šva quiescens (pozri nižšie).

Š(e)va mobile sa nazýva aj š(e)wa mobile, hlasné š(e)va/hlasné š(e)wa, znelé š(e)va/znelé š(e)wa, šva nad/šewa nád/šewa nód {hebrejským písmom שְׁוָא נָד ) či šva na/šewa náˁ/šewa nóˁ (hebrejským písmom שְׁוָא נָע).

Šva mobile sa vyslovuje nasledovne:

• Podľa pravidiel stanovených mazoretskými (tiberiadskymi) gramatikmi sa šva mobile vyslovuje ako [a] (presnejšie možno [ɐ][1])[2], teda rovnako ako patach, resp. podľa iných názorov ako [ă] (presnejšie možno [ɐ̆]), teda rovnako ako chatef patach, ale[3][4][5][6] :
  • a) pred guturálami sa vyslovuje rovnako ako samohláska nasledujúca v slove (teda samohláska vyznačená pod guturálou), t.j. [a], [i] atď. v závislosti od slova, alebo podľa iných názorov len ako veľmi krátka kópia tejto nasledujúcej spoluhlásky (teda ako [ă], [ĭ] atď. v závislosti od slova); výnimka: ak je aj šva pod guturálou, tak sa aj pred guturálou vyslovuje ako (?[a] resp.) [ă]
  • b) pred jod sa vyslovuje ako [i] resp. podľa iných názorov [ĭ]; výnimka: ak je šva pod guturálou, tak sa pred jod vyslovuje ako (?[a] resp.) [ă] alebo ako niektorý z ostatných (?štandardných samohlások resp.) šva compositum;
  • c) tzv. š(e)va ga'ja (t.j. občas sa vyskytujúci znak tvorený spojením zvislej čiarky a znaku šva) sa na začiatku slova vyslovuje jednoznačne ako plná verzia [a] (namiesto [ă] - porov. vyššie), pred guturálami jednoznačne ako plná kópia nasledujúcej samohlásky (namiesto veľmi krátkej kópie - porov. vyššie) a na začiatku slova pred jod jednoznačne ako plná verzia [i] (namiesto [ĭ] - porov. vyššie)
• Podľa viacerých gramatík a učebníc sa šva mobile vyslovuje jednoducho [ə] (neurčitá samohláska, ako napr. a v anglickom slove about alebo e v nemeckom slove Gebot). Táto interpretácia výslovnosti je sefardského pôvodu a hoci sa často prezentuje ako tiberiadska výslovnosť, pravdepodobne nezodpovedá skutočnej tiberiadskej tradícii (tá je - vo väčšinovej interpretácii - uvedená v predchádzajúcom bode). [7][8][9][10][11]. Na druhej strane však podľa Blaua 2010 pravdepodobne zodpovedá pôvodnej skutočnej výslovnosti (tiberiadski mazoreti ho však vyslovovali inak) [12]. D. Steinberg predpokladá na základe vlastných úvah výslovnosť [ə] nielen pre šva mobile, ale aj pre šva quiescens. [13]
• Niekedy sa výslovnosť šva mobile opisuje (namiesto [ə]) ako akési nejasné slabé e (napr. slovami "letmé e" či "obskúrne polovičné ĕ"). [14][15][16]. Meyer poznamenáva (bez ďalšieho vysvetlenia): Tradične [herkömmlich] sa šva mobile označuje ako letmá e-hláska [flüchtige[r] e-Laut]; treba však myslieť na to, že často má vokalické zafarbenie, a to častejšie opierajúc sa o nasledujúcu zvukovú samohlásku než zachovávajúc [unter Bewahrung des] pôvodnú hlásku. [16]
• Podľa niektorých autorov (napr. podľa P. Joüona a Muraoka, H. Bauer a P. Leander, A. Jepsena) sa šva mobile v skutočnosti vôbec nevyslovovalo, čiže všetky šva boli v skutočnosti šva quiescens. [17] Idea je tu tá, že úplne prví autori diakritiky hebrejských textov zapisovali samohlásky celkovo veľmi premyslene a dôkladne a nie je preto vraj mysliteľné, aby pri takej dôkladnosti použili spoločný znak aj pre neurčitú samohlásku aj pre úplnú absenciu samohlásky. C. Rabin (The Phonetics of Biblical Hebrew) priamo uvádza, že šva mobile nevyslovovali pravdepodobne ani tiberiadski učenci. [18]
• Podľa viacerých autorov bola štandardná výslovnosť šva [a]. Napr. podľa T. Harviainena (1977) sa šva (každé ?) vyslovovalo podľa tiberiadskej výslovnosti v zásade ako [a] a znak šva znamenal, že si ho čitateľ môže vysloviť podľa výslovnosti zaužívanej v jeho lokalite (na rozdiel od patachu, ktorý sa vyslovoval vždy len ako a). Podľa R. Furuliho bola výslovnosť (každého) šva [a] a znak šva sa používal namiesto znaku patach buď na naznačenie odtienkov výslovnosti (napr. inej intenzity vysloveného [a]), alebo možno aspoň na označenie iného vetného kontextu[19][20]
• Podľa E. Y. Kutchera (1974) sa šva mobile vyslovovalo buď rovnako ako nasledujúca samohláska v slove, alebo ako [a].[21]
• V jednom z najstarších stredovekých výkladov tiberiadskej výslovnosti (Kitáb al-musawwitát) sa tvrdí, že šva (každé ?) je len súbor alofón všetkých hebrejských samohlások. [20]

Šva sa považuje za šva mobile v týchto prípadoch:[22]

1. na začiatku slova (בְּרִית bərit „zmluva“, neplatí v modernej hebrejčine: brit);
2. uprostred slova, pokiaľ stojí
   • po inom šva (מִזְבְּחִי mizbəchi „môj oltár“),
   • pod konsonantom s dageš forte (יִסְּדוּ jissədu „založili“),
   • po znamienku meteg.

Š(e)va quiescens sa nazýva aj š(e)wa quiescens, neznelé š(e)va/neznelé š(e)wa, nemé š(e)va/nemé š(e)wa či šva nach/šewa nách/šewa nóch (hebrejským písmom שְׁוָא נָח).

Šva quiescens vyjadruje tzv. prázdny vokál, čiže sa vôbec nevyslovuje (pozri ale niektoré body vyššie vo vysvetlení možných výslovností šva mobile).

Šva sa považuje za šva quiescens vo všetkých ostatných prípadoch než je uvedené vyššie pod šva mobile, teda:[23]

1. na konci slova; na konci slova sa šva väčšinou nevyskytuje výnimkou je koncové ך (napr. הָלַךְ halach), zámeno אַתְּ at a niektoré gramatické tvary (napr. נֵרְדְּ nerd);[24]
2. uprostred slova, pokiaľ stojí:
   • pred iným šva,
   • po prízvučnej slabike,
   • po neprízvučnej slabike, v ktorej nie je meteg.

Niektorí gramatici (napr. Joshua Blau) sa zmieňujú o š(e)va medium(š(e)wa medium). Ide o typ šva quiescens, po ktorom však nenasleduje u skupiny „begadkefat“ (ת פ כ ד ג ב) explozívna, ale spirantná výslovnosť (pozri fonológia hebrejčiny). Toto šva sa vraj pôvodne vyvinulo z historicky plného vokálu: z pôvodného malake vzniklo malche (מַלְכֵי „králi“).[25] Rudolf Meyer toto pojatie odmieta a šva medium považuje za obyčajné šva quiescens. Zdôvodňuje to tým, že historicky je spirantizácia doložená aj tam, kde neexistoval žiadny taký pôvodný vokál: malche sa podľa neho mohlo vyvinúť z milchi. Pravidlo explozívnej výslovnosti po šva quiescens sa začalo systematicky uplatňovať až v 8. storočí, ale výslovnosť niektorých slov (napr. אֶתְכֶם etchem namiesto etkem, „vás“) bola natoľko zažitá, že sa ich pôvodná spirantná výslovnosť nezmenila.[26]

Prepis v štýle transliterácie je pre šva mobile obyčajne ^e alebo ɘ, menej často e či ĕ, staršie aj nič; pre šva quiescens je prepis obyčajne nič. Prepis v štýle transkripcie (t.j. skôr fonetický) závisí od predpokladanej výslovnosti šva (tá je vysvetlená vyššie).