Šrí Ánandamáji Má

Ánandamáji Má sa narodila v chudobnej brahmanskej višnuistickej rodine v Kheore vo Východnom Bengálsku. Jej rodičmi boli Šrí Bipin Bihari Bhatačárija a Srimati Mokšadá Sundari Déví. Matka Mokšadá písala básne a komponovala k nim hudbu. Po narodení prvej dcéry odišiel otec Šrí Bipin z domu, aby viedol asketický život. Dieťa však zomrelo a tak sa vrátil naspäť. Ánandamáji bola ich druhou dcérou. Pred pôrodom mala jej matka opakované sny, že do ich skromného domu vstupujú bohyne a bohovia, a prinášajú doňho svetlo. Počas pôrodu netrpela žiadnymi bolesťami. Tajomná krása, ktorá z nej vyžarovala, k nej hneď od narodenia priťahovala všetkých obyvateľov rodnej dediny. Svet, v ktorom sa narodila a v ktorom vyrastala, bol presiaknutý vedomím spirituálnej podstaty života, ktoré sa rozvíjalo a kultivovalo po tísicročia. Rodičia jej dali meno Nirmala Sundari, čo v preklade znamená "Nepoškvrnená Krása alebo Čistota". Neskôr boli pridané aj mená ´Hasi (úsmev) a Khusir (radostná). Na rozdiel od ostatných detí, Nirmala po príchode na svet neplakala. O niekoľko rokov neskôr, keď si matka spomenula na túto zvláštnu príhodu, Nirmala odvetila: "Prečo by som mala plakať? Cez žalúzie na okne som pozorovala stromy."

Už od detstva bola Nirmala veľmi odpútaná, okolitý svet ju veľmi nezaujímal. Rodičia sa sprvoti dokonca domnievali, že je mentálne postihnutá. Často sa stávalo, že Nirmala ukončila prebiehajúci rozhovor a náhle sa ponorila do stavu hlbokého pohrúženia, uprene hľadiac pred seba. Vždy bola pokojná, ľahostajná k jedlu i k oblečeniu. Absolvovala iba dve triedy základnej školy.Podľa hinduistických zvyklostí ju v roku 1909 ako 13-ročnú vydali za omnoho staršieho muža, Ramanu Mohana Čakravartiho. Ostala však ešte rok u svojich rodičov a až potom odišla bývať do rodiny svojho manžela. Ako 18-ročná odišla žiť so svojim manželom, ktorému dala meno Bhonalath, čo je jedno z mien boha Šivu. Hoci hneď po uzatvorení manželstva kategoricky odmietla mať pohlavný styk a aj keď manželstvo ostalo fyzicky nenaplnené, Nirmala bola oddanou manželkou.

Bholanath vytrval v tomto neobyčajnom zväzku a postupne sa menil na mimoriadneho jogína. Počas tohto obdobia si okolie všimlo, že Nirmala bola z vonkajšieho hľadiska vzorovou domácou paňou a dokonale si plnila všetky úlohy v domácnosti. To, čo sa odohrávalo v jej vnútre, bolo celkom iného rázu. Niekedy uprostred svojich domácich povinností upadla do stavu hlbokého tranzu a až zásah okolia ju vrátil do bežného vedomia. Nikdy neposkytla vysvetlenie tohto javu. Vždy z nej však vyžarovala radosť. Bola dokonale poslušná a vyzeralo to, že nemá žiadnu osobnú túžbu.

Nirmalino nezvyčajné správanie šokovalo jej rodinu a okolie po celý jej život. Jedna takáto príhoda sa napríklad stala, keď sa v rozpore s bengálskymi spoločenskými zvyklosťami odmietla pokloniť predkom. Ako neskôr uviedla, začula v tom okamihu hlas, ktorý jej hovoril: "Nie si povinná nikomu sa klaňať. Komu chceš vzdávať úctu? Ty si všetko." A dodala: "Zrazu som si uvedomila, že celý vesmír je môj vlastný prejav. Čiastočné poznanie dalo voľný priechod vesmírnemu poznaniu a ja som sa ocitla tvárou v tvár Jednote, ktorá sa objavuje ako mnohosť."

V roku 1918 si Bholanath našiel miesto intendanta v Badžitpure u nawaba z Daccy. Práve tu sa začalo obdobie, nazývané Máinou sádhana lílou (Božskou hrou na askézu).

Ánandamáji Má v období, keď žila s manželom Bholanathom v Dacce

Bholanath bol sprvoti zdesený, keď svoju krásou omračujúcu, no zároveň neprístupnú manželku vídaval, ako sa zvíja na dlážke a vydáva podivné zvuky. Keďže ani on a ani Nirmala nemali z detstva formálnu náboženskú prípravu, nevedeli, že Nirmala spontánne cvičila pozície z hatha jógy a jej čudesné zvuky boli posvätné mantry.

Vďaka jej častým stavom pohrúženia si Bhonalath čoskoro uvedomil, akú nezvyčajnú ženu dostal za manželku. Raz priviedol domov kamaráta, aby sa mu pochválil svojou pôvabnou manželkou. Keď vstúpili obaja do domu, Má sedela na zemi a na hlave mala prehodenú látku. Keď si manžel všimol, že sa ani nepohla, aby ich privítala, vykríkol na ňu: "Nevidíš, že máme hosťa? Čo si myslíš, že kto si?" Má si pomaly odhrnula látku z tváre. Energia, ktorá z nej vyžarovala bola taká silná, že ako obaja muži neskôr poznamenali, pocítili, akoby ich nejaká neviditeľná sila odhodila dozadu. Odpovedala im: Púrna brahma nárájána. (Som najvyššia skutočnosť.) Izba bola naplnená duchovnou silou. Jeden rodinný priateľ, ktorý bol tiež v príchodzej skupinke, dostal strach a povedal: "Ste Šaitan (Satan)". "Áno," odpovedala. "Som všetkým, čo len poviete." Muž radšej zmĺkol. Po chvíli dodal: "Ak si Púrna brahma, tak daj Bholanathovi osvietenie." Má sa bez váhania dotkla Bholanathovej hlavy, ktorý okamžite upadol do samádhí (stav najhlbšieho meditačného pohrúženia). Má si vôbec neuvedomovala vonkajší svet, akoby sa nachádzala v inej dimenzii, sárí sa jej zosunulo z pliec. Práve vtedy sa zo školy vrátil Bholanathov malý synovec, ktorý u nich býval. Keď zbadal Má a Bholanatha v stave pohrúženia, preľakol sa, že sa zbláznili a začal plakať. Rodinný priateľ preto naliehavo prosil Má, aby priviedla Bholanatah do bežného vedomia, čo aj urobila, keď sa jemne dotkla jeho hlavy. Keď sa Bholanath prebral, povedal, že prežil stav najvyššej extázy!

Keď sa na jar roku 1918 Má a Bhonalath usadili v Badžitpure vo Východnom Bengálsku, Nirmala začala s intenzívnou sadhánou (askézou). Vravela, že jej jedného dňa prišlo na um,"aké by to bolo, keby som hrala úlohu duchovne hľadajúcej osoby". V rokoch 1918 až 1924 nezaujato pozorovala samú seba, ako prechádza rôznymi stupňami toho, čo neskôr nazvala sadhána lílou, teda božskou hrou na askézu. Má viackrát zdôraznila, že v skutočnosti sa nikdy nepotrebovala "oslobodiť" - vravievala, že vždy bola rovnaká - a od svojho narodenia bola žijúcou oslobodenou bytosťou (džívanmukta) a v stave dokonalého a úplného osvietenia. Sadhána, ktorú uskutočňovala v mladosti, v skutočnosti nijakým spôsobom neovplyvnila jej stav: vonkoncom to pre ňu nebola práca očisťovania alebo pozdvihovania sa k Najvyššiemu, ale hra, čo sa prejavuje aj v samotnom spojení, ktoré v tejto súvislosti používala - sadhána líla, božská hra na askézu.

3. augusta 1922 si Nirmala sama udelila inciáciu. Neskôr o tom povedala: "Túžite zavolať na niekoho, koho vidíte, ale nepoznáte jeho meno. Pokúšate sa preto pritiahnuť jeho pozornosť, mávate na neho a voláte ho slovami, ktoré vám prídu na rozum. On príde k vám a opýta sa: ´Volali ste ma? Toto je moje meno.´ Podobne aj Boh vo svojej role duchovného vodcu odhalí svoje Meno pútnikovi hľadajúcemu učiteľa. Po iniciácii sa pre žiaka skončia všetky neistoty! Našiel niť, ktorá ho dovedie do cieľa. Žiak pochopí, že je zjednotený s Menom a s guruom. Ako by to mohlo byť inak? Jedine On môže dať svoje Meno, nikto iný než On ho nemôže poznať." Keď sa v tento deň Má ako zvyčajne posadila do meditačnej polohy, spontánne, z hĺbok jej bytia vyvrel iniciačný proces, v ktorom hrala úlohu gurua i žiačky. Potom vstúpila do samádhí, stavu mystického pohrúženia, v ktorom mizne akékoľvek vedomie duality. V roku 1922 zmätený Bholanath takisto pochopil, čo sa deje s jeho ženou a stal sa jej prvým žiakom. Ultraortodoxní hinduisti po celý Máin život zastávali názor, že pre jej muža je potupou, aby sa klaňal k nohám vlastnej ženy.

Počas šiestich rokov praktizovala všetky existujúce typy jogínskej praxe a všetky doviedla do vrcholu, niektoré dokonca v priebehu pár sekúnd. V súvislosti s touto hrou na sádhanu Má povedala: "Musím vám povedať, že toto telo nešlo iba po jednej ceste sádhany, ale uskutočnilo všetky známe cesty". Má sa často označovala ako "toto telo", čím dávala najavo dezidentifikáciu vedomia a tela. O svojom tele často hovorievala aj takto: "Toto telo je hudobný nástroj: zvuk, ktorý z neho vychádza, závisí od rytmu, aký na ňom hráte". Často o sebe hovorievala aj ako o "tomto malom dievčatku" alebo "tomto bábätku". Počas tohto obdobia vstupovala niekedy na niekoľko dní do samádhí, keď prakticky mizli vonkajšie známky života ako dýchanie a tlkot srdca. Mala vízie rôznych božstiev, ktoré sa následne rozpúšťali v jej tele: dualita uctievateľ/uctievaný zanikala v absolútnej ne-dvojnosti. Neskôr povedala, že neprezradila ani tisícinu z toho, čo v tomto období prežila. Bholanath na ňu dával pozor ako otec, strážiaci bezbranné dieťa.

V roku 1924 Má prestala samú seba kŕmiť. Vyhlásila, že jej ruky by jednoducho nezdvihli jedlo do úst. Ako povedala, ľudia jedia preto, aby ochránili svoj život. Keďže však sama nemala žiadnu potrebu ochraňovať ho, nedokázala samu seba kŕmiť. Ak sa o to pokúsila, jej ruky spontánne začali kŕmiť ostatných. Preto ju po celý zvyšok života uctievatelia museli kŕmiť ako dieťa.

V apríli 1924 sa Bholanath a Má presťahovali do Daccy, hlavného mesta regiónu a sídla miestnej britskej správy. Bholanath sa stal intendantom záhrad v Shabbagu. Práve v tomto období ľudia po prvý raz objavili Má. Jej extázy sa zintenzívňovali a jej duchovné vyžarovanie pôsobilo na okolie svojou neodolateľnou príťažlivosťou. Začali ju navštevovať ľudia, patriaci k najvyššej vrsvte tohto relatívne moderného indického mesta: lekári, advokáti, vysokí úradníci a aristokrati, ktorí síce neboli nijako zvlášť priťahovaní náboženstvom (mnohí dokonca zavrhli náboženské tradície), ale v jej prítomnosti pociťovali čosi mimoriadne inšpirujúce, niečo, čo v konečnom dôsledku nebolo nič vonkajšie, ale čo bolo hlbokým prejavom ich vlastnej vnútornej božkosti. Ánandamáji Má bola neprestajne obklopená atmosférou zázračnosti a žiarivosti, diali sa okolo nej mnohé fyzické i psychické uzdravenia. Ľudia spontánne objavovali zmysel života, ktorý si nikdy nepredstavovali. Podaktorí cítili dokonca inšpiráciu celkom sa zriecť sveta a venovať sa intenzívnej jogínskej a meditačnej praxi. Často išlo o veľmi vzdelaných ľudí, ktorí museli čeliť pohŕdaniu zo strany svojich blízkych, pretože prijímať duchovné vedenie od ženy, nevzdelanej dedinčanky, bolo v tom čase čímsi bezprecedentným. No nebude trvať dlho, keď pri nohách Ánandamáji Má budú sedieť najväčší indickí panditi, vzdelanci, a tiež jogíni, naplnení úctou, a keď sami zistia, že stelesňuje skutočne najvyššiu múdrosť, ktorá je prítomná v tisícročných indických textoch.

Samádhí Mandir (Hrobka) Ánandamáji Má, Kankhal, Hardwar

Rok 1926 je rokom ukončenia sadhána líly. Mladá bojazlivá vidiečanka, ktorá si na verejnosti schovávala hlavu do sárí, zmizla. Za Má začalo chodiť množstvo ľudí a tak postupne začala hrať rolu významnej duchovnej učiteľky, ktorou v skutočnosti bola. Počet jej stúpencov neustále narastal, až jej postavili ášram v Dacce. Má to spočiatku odmietala, vravievala, že celé univerzum je jej ášram, no nakoniec uctievateľom povolila zakladať ášramy. Nikdy sa však nedala spútať a práve v tomto období začala cestovať naprieč Indiou.

Niekedy, aby unikla naliehavosti davu, "utiekla" (často i uprostred noci) na najbližšiu železničnú stanicu k veľkému zdeseniu tých, ktorí cítili, že ich život závisí od nej. Nehovorila, kam ide, ani na ako dlho a či sa niekedy ešte vráti. Nasadla na prvý vlak, ktorý prišiel, často len v sprievode jedinej osoby. A potom sa ponorila do samádhí, zatiaľ čo vlak ju unášal v ústrety neznámu.

V júni roku 1932 si uprostred noci Nirmala k sebe zavolala hŕstku žiakov a oznámila im, že odchádza. Žiaci sa jej úpenlivo pýtali, prečo to robí. Kam má odísť? Vysvetlila, že nevie. Usadila sa na rok v neobývanom chráme pri Dehradune, kde zjavne podstúpila niekoľko pokání, ale v skutočnosti podľa jej vlastných slov ostala v stave nevýslovnej blaženosti. Toto bolo posledné miesto, ktoré sa považuje za obydlie Ánandamáje Má. Od tohto času až do svojej smrti sa Má neprestajne presúvala z miesta na miesto, podobná "vtáčikovi na konári", ako sama vravela. Nikdy vopred nepovedala, kam pôjde, ani kedy sa vráti. Jej činy boli riadené tým, čo volala khejal (vnútorná inšpirácia). Niekedy sa jej žiakom javili jej kroky vskutku nevypočítateľné a rozmarné. O jej činoch inšpirovaných khejalom kolujú stovky legiend. Napríklad, keď sa v roku 1955 okresný starosta Vindhjačalu dozvedel, že sa Ánandamáji Má chystá navštíviť toto miesto, ponáhľal sa, aby s ňou mohol mať daršan (možnosť vidieť svätú bytosť). Keď ho Má uvidela, vzala ho z hlavnej siene von na verandu, kde mu povedala: "Bohovia a Bohyne ležia tu pod touto zemou. Dopočula som sa od nich, že im je veľmi protivné byť zahrabaní v zemi a že by sa radi dostali von. Môžeš im pomôcť?" Starosta okamžite zvolal pracovnú čatu, ktorá začala na danom mieste kopať. Bola to ťažká práca, pretože tam ležal tvrdý kameň. Na druhý deň, keďže nič nenašli, boli kopáči už otrávení a mysleli si, že sa ich starosta musel pomiasť. Na tretí deň vykopala čata 200 sošiek starodávnych božstiev, ktoré boli zahrabané v zemi.

Jedného dňa za ňou ľudia poslali tantrického mága, ktorý v jej prítomnosti vyslovoval nebezpečné zaklínadlá. Žiaci ho chceli vyhnať von, ale Má sa chápavo usmiala a povedala: "Nechajte ho tu tak dlho, ako bude chcieť. Nech sa k nemu nikto nespráva zle." Bol práve čas obeda, no Má ostala vo svojej izbe. Prečo? Pretože mág, ktorý sedel pri nej, vyslovoval zaklínadlá namierené proti nej! Neskôr povedala: "Keď toto telo videlo, ako spieva nebezpečné zaklínadlá, bola to pre neho radosť, odovzdať to Pánovi ako žart. Toto telo vôbec nerozlišuje medzi dobrými alebo zlými zaklínadlami - berie všetko. Aj keď sa k tomuto telu priblížia choroby, žiadnu z nich neodmieta."

V rokoch 1939-1940 bolo celé jej telo zachvátené rakovinou. Všetky telesné orgány boli jeden po druhom napadnuté chorobou. Trpela nesmiernymi bolesťami. Lekári boli bezmocní a oznámili, že onedlho zomrie. V jednu noc bol však jeden z lekárov svedkom toho, že Má zrazu nadobudla črty bohyne Durgy. Jej telo samo od seba zaujímalo jógické polohy. Na druhý deň povedala lekárovi: "Tak, kde je teraz rakovina?" Bola dokonale zdravá. Ako povedala: "Choroby sú bytosťami ako vy. Nepošlem vás preč, keď za mnou prídete. Prečo by som sa k nim mala správať inak? Aj ony sú Jeho hrou."

S Ánandamájou Má sa stretávali nielen obyčajní ľudia, ale aj učenci, politici či svätci (vrátane Mahátmú Gándhího, ktorý sa s ňou stretol v roku 1942, a Indíry Gándhíovej, ktorá ju obdivovala už od detstva). Keď ju navštívil najväčší indický učenec Gopinatha Kaviradž, tak užasol nad odpoveďami tejto ženy bez akéhokoľvek formálneho vzdelania na svoje ťažko pochopiteľné otázky, že sa ihneď presťahoval do jej ášrámu, kde ostal až do smrti. Časom začali ľudia pre Má budovať ášramy, vznikla takisto organizácia. Má sa však pokúšala ostať mimo celého tohto pohybu. Ostala takou, akou vždy bola, celkom slobodnou a ničím nespútanou.

Ánandamáji Má o sebe vravievala, že je všetkým, za čo ju ostatní považujú a že jej vedomie je úplne zjednotené s Božským (Parabrahman), s absolútnym ne-dvojným stavom, ktorý sa manifestuje v každom jednotlivcovi v podobe jeho átmanu (ja, duša). V tomto zmysle napríklad niektorým ľuďom hovorila, že je ich átmanom. Podľa svedectiev mnohých, vzťah s ňou predstavoval kontakt s niečím, čo tvorí skutočnú podstatu človeka, s niečím, čo nie je mimo alebo oddelené od ľudskej bytosti. Poznať ju možno ani nie tak prostredníctvom jej slov alebo učenia, ale prostredníctvom osobného vzťahu, ktorý je svojou podstatou a prirodzenosťou ne-dvojný. V tom je veľké tajomstvo starobylej indickej tradície Guruov, ktorú stelesňovala.

Ánandamáji Má si nikdy nepripravovala prejavy či vystúpenia, vždy hovorila z priamej inšpirácie v danom okamihu a k danej osobe. Pre okolie bolo niekedy ťažké prekladať jej slová, pretože boli plné melodicky znejúcich narážiek a etymologických odkazov. Ústrednou témou jej slov vo všemožných variáciach bolo to, že najvyšším cieľom každej ľudskej bytosti je seba-poznanie, všetky ostatné povinnosti sú až druhoradé. Nikoho pritom nežiadala, aby sa stal mníchom či mníškou, vravela, že každý človek, tam kde je, je pripravený vydať sa na cestu. Takisto, napriek tomu, že stelesňovala obnovu starobylých hinduistických tradícií, nikdy všeobecne neuprednostňovala nejakú konkrétnu duchovnú cestu, ale s každému dala inštrukcie, ktoré boli v súlade s jeho osobnými sklonmi a tendenciami. Vravela, že je rovnako kresťankou, muslimkou, hinduistkou a všetkým ostatným, čím len ľudia chcú, aby bola. Práve pre jej žiarivú univerzálnosť ju jej hinduistickí nasledovníci považovali za vtelenie Božskej Matky.

Na konci roku 1981 sa zdravie Ánandamáji Má začalo prudko zhoršovať. Prestala prijímať pevnú stravu, jedla iba malé množstvo tekutej stravy. Zo všetkých strán Indie ju prichádzali navštíviť veľkí mahátmovia a prosili ju, aby zotrvala vo svojom tele pre dobro sveta, ktorý ju potrebuje. Na základe predchádzajúcich skúseností, keď Má mnohokrát počas svojho života ochorela, niekedy aj ťažko, a v priebehu pár dní sa dokázala celkom uzdraviť, panovalo presvedčenie, že má moc vyliečiť sa, ak má taký khejal. Napokon sa však ukázalo, že tento khejal nemá. Jej jediným khejalom bolo odísť do avyakty, ne-prejavu, ktorý - ako vravela - ju volá. Nakoniec 27. augusta 1982 opustila svoje telo v ášrame Dehra Dun-Kishenpur. Podľa inštrukcií, ktorá dala, jej telo bolo prevezené do ášramu Kankhal (Hardwar), kde poskytla svoj posledný daršan (videnie svätca).